Twilight

Kazdy si mysli ake je to skvele byt nekonecne silny,richli a zit na vzdy.Ale pokial ste upirom ,pokial sa musite strazit aby ste neublizili napriklat vazmu otcovi ,pokial, pokial nevidite nevinne pohlady vasich obeti ...Tak neviete ake to je.Najtazsie su prve dva roky pretoze sa musite naucit ako aj v mojom pripade dokonale ovladat.No ale dnes uz s tim nemam problemi da sa povedat ze uz mam bezproblemovy zivot.Dnes idem na lov a dufam ze to prebehne lachko.Ako tak prebehavam tmavym lesom zacula som preskot...presne som vedela co to znamena .Uz som pocitila teplo pumej krvy.Pocula som ako kraca a snazy sa zautocit ...chuda nevie ze korist bude ona a nie ja.Pomali som sa priblizovala ,a vtom sa na mna vrhla bola taka krasna .Mala zelenozlte oci a jej srst bola tmava a leskla sa.Ale najlepsie na nej bol pach jej krvy.Kruzila dookola okolo mna.Pozerala som sa na jej sustredene oci ktore cakali kedy urobym daku chybu,daky chybny pohyb ktory by mohla vyuzit aby mohla zautocit ako prva.No mna uz to nebavilo a este ma trapil aj hlad ktory som neovladla a zautocila som.Jednym pohybom som pumu postrcila a ona sa zvalila na zem .To bol jej koniec uz som sa jej zahrizla do stavnateho krku.

No kedze om sa uz najedla .Asi by som sa mala pozriet do skoly na ktoru ma prihlasil moj ocko.Ale este aspon utriem prach no kedze som dost rychla mala som to za minutku hotove.Ako tak prechadzem mestom vsetky tie vone ludskej krvy...ake by bolo prijemne aspon raz sa zakusnut do jemneho ludskeho krku.No musim mysliet nielen na svoj nesmrtelny zivot ,ale aj na zivoty nevinnych ludi ,ktory ani len netusia ze je medzi nimy ten nejnebespecnejsi predator ktory by ich mohol razom premenit na svoje korysti.No nastastie uz som tu.Predo mnou stala nie velmi nova budova strednej skoly.Pozrela som sa do rozvrhu kde mam hodinu.Prva hodina bola anglictina v ucebny osem.Ked som vosla do triedy vseti sa na mna pozerali ako na aniela.Ja som ta posledna osoba na ktoru by sa mali pozerat ako na krastnu.Sadla som si do lavice v zedu tam na mne aspon nebudu moct pozerat a aj tak to bola jedina volna lavica v celej triede.Do vnutra vosla profesorka anglictiny mala uhladene vlasy do drdola zepnuteho drevenou polkruhovou sponou,na ociach mala okuliare s bleduskoruzovim ramom ,obleceny mala tmavosedy kostim.Anglictina prebehla velmi rychlo hned ako zazvonilo vsetky pohlady smerovali znova ku mne .Vybrala som sa rychlim krokom ku dveram.Fu,nik sa za mnou nastastie nevibral .Tak teraz ma caka fyzika .Uci ju nisky asi tridsat rocny profesor Johan Brinx ma tmave,brckave cierne vlasy .No a este chemia ktoru uci Wangor a je obedova prestavka.Tieto hodiny ubehli velmy podobne ako anglictina ,vela pohladov no ziadne slova..Po konci vyucovania so sla k svojmu autu ...Stal pri nom daky chalan co si to dovoluje???Len tak sa lavou rukou opierl lavou rukou o moje auto..ako keby som ho poznala roki.

Pach krvy toho cahala na co sa mi opieral o moje uplne nove auto som poznala.. Ale odkial..Spomenula som si na pachy ktore som citila dnes rano ako som sla mestom .Bol to ten pach ktory ma tak bolel,pri kazdom nadich som sa citila akoby mi hrdlom prechadzala ziletka . Ten neprijemny pocit sa stupnova ked som sa priblizovala k autu.Ked uz som bola nebespecne blisko pri aute.Tak som sa konecne pozrela do tvare toho ktory ma uz najmenej pät minut muci svijou pritomnostou.Mal hnede oci ,dlhe tmave vlasi ktore mu siahali asi po plecia ,ale bol velmi bledy .,,Co chces ??" V jeho ociach prebehla aka si iskra ..nevedela som rozlustit jeho reakciju,ale on len septom odpovedal,,Viem kto si a davaj si velky pozorlebo nikdy nevies ako sa moze vsetko zmenit."Ako to myslis ??Ze vies kto som" burila vo mne zlost koli tomu co prave povedal,,Ved ma ani nepoznas ",,Divila by si sa ako dobre ta poznam..."a vtom sa obzrel a utiekol .,,Kam ides ???"ako to myslel, ze vie kto som a preco si mysli ze ma velmi dobre pozna ..Ja som ho nikdy nevidela .Teraz na to nemam cas musim ...Ludia si myslia rozne veciale nikdy nemozu vediet aky ste , nemozu tusit co citite a ani nikdy nezistia ako myslite ...

Možno neznášate daždive dni a možno ich milujete.No pre mna je to doslova peklo.A preve takyto deň ma dnes čaká.V taketo dni je to pre man najťažšie .Ako tak prechadzam parkoviskom az k dverám do školy,pachy krvy študentov okola mna sa mi rozplivaju v krku.Neasmierna bolesť pri kazdom nadichu ma mučí.Vošla som do budovy a pozrela sa do rozvrhu prvu som mala Anglictinu ,opäť.No kedze mame dobru profesorku nebude to taka hrôza angličtinu som sa naučila už pred dvadsiaťimi rokmy.Kedze mam tak vela volneho casu tak sa učim .
Vosla som do triedy kde sedelo asi däveť žiakov ,zaťial si ma nevšimli .Sadla som si už do dobre znamej zadnej lavice.Hodila som tasku a nachistala si ucebnicu ,,aj tak ju nepotrebujem "zašomrala som si tak ťicho ze to sotva niekto mohol postrehnuť.Profesorka vosla uz v tradicnom kostimiku .,,Najskôr si napiseme kratky test".POvedala rozrusene tak trochu prisnejšim hlasom.Ked podala posledny mne za päť minut som to mala hotove.Otazka číslo jedna : ktore zo slov je napisane nespravne .hracka predsa toto pretože je po spanielsky .Upozornila som je na tento preklep ,zrejme.,,Och naozaj ,dakujem ,že si ma na to upozornila"povedala udivene . Ked so to mala hotove písomku som odovzdala ako prva.No to som nemala znova sa na mna upreli všetky pohlady tých nepripravených študentov.Ale to uz zazvonilo takže som z triedy opäť vykĺzla.Po angličtine sam sa vybrala na ďalšiu hodinu,telkesnu.Keďže som upirka je to pre mna skôr rozptýlenie než námaha.Prešla som po budovu číslo štyri na ktorej bola už zošednuta,stara omietka.Najskôr musím prejsť dlhou chodbou až po schody do dievčenskej šatne.VOšla som do satne ako posledna ostatny už boli v telocvičny.Ako som tam vosla zbadala som pomôcku na cvičenie gymnastiky.Dve veľké, zelene žinenky boli polozene na sebe ,pred nimi bola položena asi metrova švedska debna pred nnou stala trampolina aznova žinenky.,,Vašou ulohou je rozbehnuť sa vyskočitť na švedsku bednu otial zoskočiť na trampolínu odtiaľ sa odraziť a spraviť kotul vpred"zavelil prísnym hlasom učiteľ telesnej.Je to blondavy učiteľ menom Jack Jakson .Postavila som sa do radu a čakala som.No niekto ma slabo štuchol do pleca tak som sa inštinktívne obzrela na tu osobu.Bolo to nie velmi vysoka tmavovlase dievča asi tak stare ako ja .Mala tmavsiu pokoskeu ,okuliare.,,Ahoj ja sa volam Angela ty si tu nova však??"zazrela som akusi iskričku nadeje v jej očiach ,,Ano ,som nova"rozpačito som jej odpovedala..

6.kapitola- ZOZNÁMENIE
Netušila som čo odo mňa to dievča chce , nemohla som vedieť či je len zvedavá alebo sa chce so mnou len priateliť , v každom prípade musím byť veľmi opatrná . Dokázala som to , že som upírka utajiť pred svojou rodinou dokážem to aj pred ňou. Viem , že každá sekunda strávená s človekom je nebezpečná nielen pre mňa , ale aj pre dotyčného. Takže by som nemala riskovať život ani tohto dievčaťa , ktoré by sa rázom mohlo stať obeťou môjho neskutočného daru. No na druhej strane mať niekoho kto vás má rád naozaj rád je skvelé , ale na to nesmiem ani pomyslieť. Pretože som príliš veľkým nebezpečenstvom. Minúty plynuli a Angie sa ma už na nič nepýtala. Ako zazvonilo vybrala som sa na poslednú hodinu ktorá prebehla taktiež veľmi rýchlo. Vyšla som von z triedy a odtiaľ prednými dverami na parkovisko. Vonku stále pršalo takže cesta domov bude opäť bolestivá. Pomaly som sa vybrala smerom k môjmu autu .Keď som bola takmer pri ňom zjavila sa pri mne akási študentka s prefarbenými hnedímy vlasmi upravením do strapatého drdola.Len sa usmiala a spýtala sa ma otázku ktorú som dnes už počula ,,Ahoj ,ty si tu nová však???“...,,No hej“pomaly som prikývla hlavou aby moja odpoveď nevyzerala až tak bezáujmovo . Myslela som ,že náš rozhovor mojou dpoveďou skončil , ale mýlila som sa dievča v tomto nezmyselnom dialógu pokračovala :,,Ja sa volám Lili a ak by si chcela mohla by som ti ukázať mesto čo ty na to???“Ona by ma chcela previesť mestom tak to teda nie je to príliš nebezpečné. Narýchlo som si vymyslela výhovorku ...,,No vieš ja už dnes niečo mám tak možno nabudúce .“,,Tak nabudúce ???“spýtala sa sklamane. ,,Hej“ odpovedala som aj keď som vedela ,že žiadne nebudúce nebude . Už len dodala ,že sa stretneme v škole a odišla .

7.kapitola-SLNKO

Rozmýšľať nad tým aký bol život pred premenou je to najťažšie, každý to vníma inak .No pre mňa je to tá najhoršia vec aká sa mi mohla pritrafiť. Ak by hocikto mohol vidieť svet mojimi očami ak by sa mal premeniť hoci aj môj nepriateľ na upíra na to chladné, bezcitné monštrum ako som ja bolo by mi ho ľúto. Iste má to výhody, ale nestoja za to ,že celý život , večnosť sa budete musieť sústrediť aby ste nikomu neublížili alebo ste ho jedným chybným pohybom nezabili .
No ale nemala by som premýšľať len nad tým nevyhnutným darom , či skôr prekliatím , ktoré je už mojou súčasťou . Rozmýšľam nad tým hádam každý deň aké by to bolo byť človekom. Teraz som v mojej izbe , vnímam to pokojné februárové ráno prvý krát po niekoľkých mesiacoch konečne vyšlo slnko , teda do školy nepôjdem. Moja pokožka na slnku vyzerá totiž až príliš bledo priam mŕtvolne bielo a od ľudskej sa líši až príliš. No ako to všetko vnímam , vnímam svet naokolo pomaly sa približujem k obrovskému oknu , ktoré je orientované na východ. Otvorila som ho a nechala sa oviať tým príjemným telom , ktoré som tak dávno necítila. No nanešťastie všetko to prerušila už známa bodavá bolesť , hlad. Jedným prudkým pohybom som okno zatvorila a rozbehla som sa na lov. Šla som po menej známej lesnej cestičke , zeleň okolo mňa sa za mnou tratila a ja už som zacítila krv mladého jeleňa. Počula som slabý tlkot jeho šťavnatého srdca. Čím som bola bližšie , tým bol hlad silnejší. No jeleň ma zbadal skôr než som stihla zaútočiť. Rozbehol sa smerom k blízkemu potoku , zrejme mysliac si ,že by ma mohol predbehnúť. Nechcem ho trápiť , ulovím ho čo najrýchlejšie. Pozrela som sa do jeho vystrašených očí. „Neboj sa , nič nepocítiš.“ Šeptom som povedala a už som sa ponorila do potupného hladu. Krv zo zvieraťa mi rozohrievala telo . Pomaly prešla do mojich chladných končatín zatiaľ čo zviera chablo a umieralo. Cítila som , že v ňom neostala už ani kvapka. Pomaly som sa odtiahla od ochabnutého tela , nadýchla som sa a bolesť už bola preč. No teraz už som zacítila niečo celkom iné. Tento pach poznám , patrí tomu čudákovi z parkoviska. Pomaly som sa obzrela a v lese sa zjavili len jeho oči , kráčal smerom ku mne. Môžem len dúfať ,že ma nevidel. Jeho silueta bola čím ďalej jasnejšia , už bol len pár metrov odo mňa. „ Znova sa vidíme ! “ v jeho tvári sa zjavilo akési znechutenie voči slovám , ktoré práve vyslovil. „ Čo chceš ?“ povedala som čo najviac vyrovnane no nezabránila som nahnevanému podtónu. „ Načo to potrebuješ vedieť ?“ spítal sa chrapľavým hlasom skôr urážlivým ako milým. „ Neodpovedal si ! “
Tvár sa mu zvráštila od hnevu no potom sa len usmial .,, Vravel som dávaj si pozor .“ a znovu zmizol v lese. Idem za ním a zabijem ho ? ... trápila ma otázka na , ktorú sama nevie odpoveď. Už som len matne počula a videla ako odchádza.

8.kapitola –SKALY

Nechcem si ďalej znepríjemňovať deň tou nepríjemnou myšlienkou , že vie kto som. Keďže do školy nepôjdem a najedla som sa dosť , mohla by som vyraziť dákam na skaly . Už len pri tej myšlienke mi telom prebehol adrenalín. Zavalila ma zeleň cez ktorú bežím , počujem každučký praskot , vidím všetky smietky prachu , každučkú priedušničku zelených lístkov naokolo. Už sa predo mnou objavujú mohutné bledo šedé skaly. Jedným prudkým odrazením som vyskočila do výšky a dopadla na skalu. Vybrala som sa smerom na východ po skalnatom chrbte hory. Preskakujem ponad priepasti hlboké niekoľko metrov. Bežím lesom bez cieľovo s túžbou utiecť pred realitou. Pred všetkou bolestivou pravdou , ktorá ma prenasleduje. Zastavím sa až pri najbližšom meste , to je to jediné čo by ma mohlo práve teraz zastaviť. To jediné by mi mohlo skrížiť moju nepremyslenú , nezmyselnú cestu. Ako tak letím lesom sotva viditeľná spozorovala som v diaľke starý obrovský strom , dosť vysoký na to aby som odtiaľ videla na všetky strany. Ešte rýchlejšie som sa rozbehla a veľmi plynulo som vyliezla . Mala som pravdu vo výhľade mi nič neprekážalo, držala som sa vrcholca ihličnatého stromu a dívala sa na rozľahlú rovinu podo mnou. Ľudia sa tam prechádzali po parkoch držali sa za ruky , usmievali sa jednoducho boli šťastný. Tak toto mi zo života chýba najviac , šťastie. Znova ma pohltila tá známa úzkosť aké by to bolo byť opäť človekom. Cítiť ako mi bije srdce , prúdi krv v žilách môcť dýchať bezbolestne. Stratila som všetko čo som milovala tak ľahko a pri tom tak rýchlo . Všetky moje myšlienky blúdia v trojuholníkovom hlavolame ktorý má jediné riešenie. Zabudnúť na to aké to bolo predtým a žiť pre to čo je dnes. Ale práve proti tomu sa snažím zvíťaziť ,sama proti sebe , poraziť sa a nezabúdať na to , čo bolo lebo to jediné bolo mojím životom. Myslím tým životom , ktorý som milovala a v ktorom som sa nemusela báť. No i pri všetkej tej bolesti si nedokážem predstaviť aké by to bolo . Všetko to čo sa deje je iba maličkosťou oproti skutočnosti toho čim som. Je to akoby som bola uväznená v tele dákej obludy. Ale som rada keď viem ,že vďaka mne je život niekoho iného je šťastný . Napríklad môjho otca , ak by som ho nepremenila nikdy by nestretol Xéniu a nebol by šťastný .To je jediná výhoda toho , že som na tomto svete. Jedine to ma drží v istej miere pred tým aby som nepodľahla bolesti , ktorá je tak nepríjemná.
Úžasné je vedieť , že vás má aspoň jeden človek z tých miliónov rád , že si na vás občas spomenie. Už len pri tej myšlienke sa úplne rozochvejem. Keďže sa začína stmievať asi by som sa mala vrátiť späť domov.

9.kapitola-LIST

Dnes musím napísať Tess už tak dávno som ju nevidela .Moju dávnu priateľku upírku z Woshinktonu .Keď som ju spoznala bola upírkou len rok, muselo to byť pre ňu ťažké. No ale hlavné je ,že som jej už mesiac nepísala takže dnes musím. :
Ahoj Tess
Mám sa skvele len čas plynie pomaly keď tu nieste.
V polovici marca vás asi prídem pozrieť.
Mimochodom chodím do školy. Otec ma donútil .
Vraj aby som sa nenudila. Tak veľmy mi chýbaš ,
dúfam ,že ma čoskoro prídeš pozrieť.
PS: Všetkých pozdravuj .
S láskou BeelAlice


Cestou do školy jej ten list pošlem. Teraz y som sa mala asi ísť pripraviť na ďalší nudný deň bez zážitkov. List som poslala a vybrala som sa do školy .Zaparkovala som na obvyklom mieste, no prekvapilo ma ,že parkovisko bolo poloprázdne . Úplne som zabudla ,že dnes sa ide na školský výlet do prírodovedného múzea. Najhoršie na tom je ,že tam bude mnoho exponátov zvierat a mnohé z nich zabíjam . No aby som stále nevyzerala ako na pokraji chorobnej depresie nájdem si dáku partiu ľudí ,pri tom slove ma všetko rozbolelo, s ktorými pôjdem. No ako sa volá...Lili bude určite rada ak sa jej spýtam či by so mnou nešla vyzerala veľmi zvedavá . Väčšinou s ňou býva aj Angie,

10.kapitola-MÚZEUM

Troch som zadržala dych ako som vchádzala do autobusu ktorý bol už takmer plný. Našťastie jedno zo zadných sedadiel bolo voľné. Vybrala som sa úzkou uličkou až k nemu , zbadala som , že za mnou ide Lili. Môžem len dúfať , že si ku mne prisadne , lebo ak nie opäť ma prepadne tá nepríjemná bolestivá úzkosť a tomu chcem predísť . Sedadlo na ktoré som si práve išla sadnúť bolo potiahnuté šedou semišovou látkou pokrytou farebnými štvorčekami . Musím sa spýtať Lili , či by som mnou nesedela a hneď teraz , rýchlo sa otočím a spýtam sa jej . ,, Ahoj Lili , však ? “ „ Ahoj ako sa máš ? „ je zvedavá , cítiť to z jej hlasu . Len tak sama pre seba som si pomyslela. Tak dáko ma to ukludnilo. „ Nechcela by si so mnou sedieť , nikoho iného tu moc nepoznám . “ „ Jasné ! “ povedala to z nadšením to som predpokladala .
Cesta do múzea trvá asi 65 minút . Lili je fakt zhovorčivá , za ten krátky čas sa ma stihla spýtať na celí môj život. Nanešťastie som si ho musela tak trochu vymyslieť. Veď ako by to vyzeralo keby som jej povedala , že som sa narodila pred sto rokmi a som upírka ? Alebo som jej mala povedať , že môj otec je dávny lovec upírov ? No tak toto nie ešte by mi zastavili pred nejakým ústavom pre mentálne zaostalých , alebo dokonca pred blázincom . Neviem prečo , ale ten príval otázok mi bol príjemný . Možno práve preto , že som sa tak dávno z nikým nerozprávala. Autobus zrazu zastavil a otvorili sa dvere , až vtedy som si uvedomila , že sme pred múzeom. Lili sa začala stavať a ja s ňou. Vybrali sme sa von a odtiaľ sme smerovali až k barokovým dverám starého prírodovedného múzea. Bolo fakt nádherné , celé posypané sochami a na starej bledo šedej streche sedeli holuby. Pomaly sme vstupovali jeden po druhom do veľkej vstupnej haly múzea , kde sa kupovali lístky. Postavila som sa hneď vedľa Lili , ktorá sa už zjavne nevedela dočkať expozície vo vnútri. Zo zamyslenia ma vyrušil prísny hlas profesora Quína , ktorí nás volal k veľkému schodisku smerujúcemu do nekonečnej výstavy stepných zvierat. Dal nám pokyn na rozchod a oznámil nám , že sa o hodinu a pol opäť stretneme vo vstupnej hale. Nie veľmi nadšene som sa vydala po schodoch až k prvej vitríne so surikatami. Miestnosť po miestnosti sme prechádzali popri množstvu vypchatých zvierat. Dosť ma prekvapilo , že sa Lili na nič nepýtala žeby ju to naozaj tak zaujalo ?

Z oddelenia hady a plazy sme sa dostali až k podmorskému svetu kde expozícia skončila. Až vtedy konečne prehovorila. „ To bola paráda , čo ty na to ? “ ,,No dalo sa to vydržať. “ snažila som sa to povedať aspoň z troškou nadšenia , ale reakcia Lili na moju odpoveď ma doslova prekvapila. Pomaly sa nadýchla a vysypala zo seba : „ Vieš mňa to doslova fascinuje , všetky tie zvieratá a tá ich inteligencia , my ľudia sme od nich tak odlišný a pritom mám niekedy pocit , že sú inteligentnejšie ako my .“ pri tejto jej výpovedi mi už po prvých piatich slovách spadla sánka , ale Lili si to zjavne nevšimla lebo rozprávala ďalej. „ Vieš si predstaviť aké by to bolo... “No v tom ju vyrušila banda našich spolužiakov , ktorý sa už rútili do vstupnej haly. Vtedy sa Lili konečne pozrela na hodinky a zistila , že už päť minút meškáme.
Rýchlo , teda pre mňa pomaly sme sa rozbehli do haly v ktorej už profesor rátal žiakov. Bez váhania sme sa čo najrýchlejšie zaradili aby sme neostali ešte aj po škole . Celú cestu späť mi Lili rozprávala všelijaké „ zaujímavé“ veci o zvieratách , ktoré som už aj tak vedela . Netrpezlivo som si klopkala nohou do rytmu hudby , ktorá bola pustená v autobuse. Už sme boli takmer v meste keď sme sa dostali do zápchy dlhej asi päť kilometrov. Moja trpezlivosť už aj tak dosť visela na vlásku , nechcela som si ani predstaviť koľko tu ešte budem musieť trčať. Už som začala preberať teórie ako odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť . Najskôr ma napadlo ,že by som jednoducho mohla rozbiť okno a rozbehnúť sa do najbližšieho lesa . Ale táto teória má isté negatíva a to ,že by ma videlo až príliš veľa ľudí a až tak nechcem riskovať. Ako druhá alternatíva bolo to ,že vyvalím dvere .No taktiež ako na prvú som na ňu rýchlo zabudla. Posledná myšlienka sa mi zdala nielen najrozumnejšia , ale aj najbezpečnejšia. Prosto by som povedala , že je mi zle a potrebujem si odbehnúť a už by som sa nevrátila . No a v škole by som povedala dáku výhovorku v zmysle : ,,Prepáčte , ale bolo mi zle a ja som nechcela aby ma niekto ľutoval , tak som zavolala otcovi aby sa po mňa stavil.“ Áno to by určite stačilo na to aby mi uverili. Keď už ma tieto teórie prestali baviť , len tak nezmyselne som si pohmkávala melódie pesničiek , ktorých slová som nepoznala. Zápcha povolila a my sme sa vybrali domov. Už takmer zapadlo slnko keď sme sa konečne vrátili.

11.kapitola- DIEVČA

Pomaly som si sadla do vyhriateho auta a rozmýšľala som nad týmto dňom. Vybrala som sa do mesta , že sa prejdem . Šla som tmavou bočnou uličkou v ktorej boli už zjavne mnohé neobývané budovy. Pouličné lampy tu nesvietili len jemne blikali jedna za druhou. Prešla som ňou až na koniec mesta kde už cesta viedla do lesa. Z celého toho pokoja ma pohltil strach pri výkriku ,ktorý som práve začula. Nebol to len obyčajný ľudský výkrik , nie tento som poznala. Bol to vzlyk od bolesti premieňajúceho sa upíra. Vychádzal z blízkeho lesa. Rýchlo som sa rozbehla a bez premýšľania som hľadala zdroj tej bolesti. Temnota lesa ma pohltila , ale vďaka tomu , že už nie som človek vidím veľmi dobre. Skôr ako keby svitalo nie ako to vidia ľudia. Ďalšie a ďalšie výkriky ma bodali do srdca kôli tej osobe , ktorá sa mení v monštrum a ešte to ani nevie. Ešte viac som zrýchlila a už som matne videla siluetu malej osoby. Spravila som len pár krokov a ocitla som sa nad telom dievčaťa minimálne pätnásť rokov. Hľadelo mi do očí s takou hrôzou zrejme mysliac si , že umiera. Z jej vyčerpaného hrdla sa predral ďalší výkrik . Bola taká mladá dalo by sa povedať ,že bola maličká. Bolo mi jej tak ľúto , napadol mi jeden šialený nápad. Budem sa o ňu starať. Naučila by som ju všetkým pravidlám. Keď som sa k nej zohýbala tak sa na mňa s bolesťou opäť pozrela. „Ja ti pomôžem.“ Pošepla som v nádeji , že ma pochopí . Vzala som na ruky a celou silou , ktorá vo mne je som sa neskutočne rýchlo rozbehla . Dievča sa na mňa s údivom pozrelo a ja som jej pošepla.,, Potom ti to vysvetlím .“ Potriasla hlavou na súhlas , ale to už sme boli na polceste k autu. Opäť som prebehla tou tmavou uličkou , ale tento krát určite rýchlejšie . Zbadala som auto . Jedným pohybom som otvorila dvere spolujazdca a dievča som posadila a pripútala. O sekundu neskôr ako som zatvorila jej dvere , už štartovalo auto a my sme vyrazili smerom k môjmu domu . Nie je veľmi ďaleko . Bývam v nie veľmi známej uličke na konci mesta. Dúfam , že tu jej vzlyky nik počuť nebude. Cesta trvá asi desať minút. Keď som zaparkovala pred mojím domom , dievča už bolo také vyčerpane , že ani moc nekričalo. Opäť som ju vzala na ruky a odniesla ju do rozohriatej obývačky. Predpokladala som , že na upíra sa mení približne jeden deň. Ešteže je víkend a o týždeň končí škola , budem sa môcť o ňu starať. Položila som ju na gauč a ona sa na mňa pozrela zatiaľ ešte ľudskými očami. Tento krátky pohľad v ktorom boli všetky pocity aké len môže človek cítiť ma presvedčil , že sa o ňu budem starať aj kedy ma to malo stáť môj nudný, nesmrteľný život.

1.KAPITOLA
Začiatok konca


Niesom si istá ako sa to celé stalo . Všetko si pamätám len matne . Stalo sa to jedného celkom obyčajného dňa. Ako každý iný deň som sa prechádzala popri útesu , ale zrazu som sa šmikla a padla dolu do vody. Bola taká ľadová , že sa mi nedalo dobre díchať. Hmm …. Bol to strašný pocit . A potom sa to stalo . Zrazu ma niekto držal pevne v náručí a ja som sa cítila byť v bezpečí . Potom nasledovala tupá bolesť. Prebehla celím mojím telom a dostala sa až do hlavy . Bolo to hrozné . A keď som sa prebudila , cítila som sa tak dobre . Tak silná a pri tom taká zmetená . Posadila som sa na posteľ a rozhliadla sa . Okolo mňa bola tá známa malá iybička v ktorej som sa prebúdzala každé ráno . No niečo tu bolo celkom iné ako obvykle . Zakričala som na ocka a on hneď pribehol ku mne . Zdalo sa mi to trochu divné keďže mám izbu na poschodí . Otec pristúpil ku mne a ja som si všmla jeho neobvykle bledú pleť . A to čo mi v nasledujúcich dvoch minútach povedal ma vydesilo . Celkom kludne mi oznámil, že je upír . Najskôr som bola v miernom šoku ,ale potom som to pochopila … Ak by som v ten deň nespadla z útesu tak by som teraz bola celkom obyčajná stredośkoláčka , ale žial stalo sa a vysvitlo , že aj ja som upírka . Divný pocit . Síce som sa cí tila byť trochu hladná ,ale nijakú zvláštnu príči nu som tomu nepripisovala .

Dobre rad by som začal od začiatku. Roku 1904som sa narodil bol som krásne dieťa mal som zeleno-oranžové oči mal som blond vlásky o trinásť rokov neskôr som zistil , že moji rodičia sú lovci upírov a tak ma dali môjmu ujovi kvôli tomu že sa chystala vojna medzi upírmi a lovcami. Moji rodičia tam zomreli dva rody som sa z toho nemohol dostať ale môj ujo my to nahradil teraz je už rok 1919 bývam z ujom v malom upršanom mestečku menom Moonsonee v Kanada . už chodím do školy a našiel som si nových , záhadných priateľov . Je ich päť Barbara, Tess , Amanda, Jack a William Samonsovi. Vždy kedˇ bol slnečný deň tak som ich nevidel v škole ani sa ich nedalo nikde zohnať bolo to veľmi záhadné ale rešpektoval som to. Už je rok 1922 a blížia sa moje osemnáste narodeniny a pozval som si priateľov Samonsovcov na oslavu, doniesli my krásne blahoželanie kde bolo napísane Všetko naj. Luke asi po piatych minutách tam bolo trápne ticho a tak sme sa vydali do lesa asi po kilometri sme sa uplne zarozprávali kedˇ tu zrazu zašuchotalo krovie potom druhé a potom pred nami sa vyskočil na skalu šedo-biely vlk a krásne ho bolo vidieť v tom mesačnom svetle,a potom skočil na mňa ale tu zrazu sa pred mňa postavili Jake a Amanda ja som bol na zemi a pozeral sa čo sa deje a Barbara s Tess zhodili vlka na zem a držali ho a William ho kusol do krku ja som sa úplne vystrašil a utekal som najrýchlejšie ako som vládal .

Pred par rokmi ked upiry neboli len legendou ako
dnes som sa narodila po prvy raz.Bolo to v malom mestecku ktore bolo obkolelsene lesmi hadam zo
vsetkych stran.No toto nebolo mestecko ako ostatne
tu vladol strach ,strach z upirov ktory nevedeli a podaktory este stale nevedia ze by mohli lovit zver namiesto nevinnych ludi. No to najhorsie len prislo...Prisla velka vojna upirov o najviac zeludnene uzemia ...Ludia sa upirov snazili zbavit no neslo to volali aj roznych lapacov upirova ale nic nepomahalo.No a na jednom z takychto miest som sa narodila aj ja.Moju rodinu zabili ked som mala len malo rokov ujmul sa ma jeden z miestnich,,lapacov upirov,,...No a o par rokov neskor ked som mala sedemnast som sa narodila po
druhy krat.Jednu noc ked som sa vrecala z rybacky na ktorej som bola s mojim ,,ockom,,napadli nas.Njskor sme si mysleli ze su to dvaja vojaci ktory sa vracaju z zabijania upirov,ale ked sme
zbadali ich pokosku ktora sa laskla nie len pod ziarou mesiaca ,ale aj na hladine potoka vedeli sme ze su to oni.K ockovi sa priblizil jeden a ku mane druhy ... zraz som pocitila bodavu bolestna mojom zapesti..prave sa do nej zahrizol.No vtom ich nieco vydesilo a ich chladne tela zmizli v tme , moj otec to prezil sedel pri mne az kym som sa nepremenila.Par rokov sme tili v istom mestecku menom phinix ,neskor sme sa prestahovali .Dnes zijem sama ...otca som premenial a o par rokov si nasiel priatelku.Tak som ich nechala .Ale ja zijem dalej,zijem pre pritomnost nie pre minulost...aj ked viem ze zijem navzdy nechcem aby mi nieco uslo...hocico hacijaka malickost z nekonecna ktoru by som mohla ohrozit.

Začalo sa to roku 1891. Jedného večera som šla po ulici z pizzerie. Prišla mi sms-ka.No jasné, kto iný než Jennifer:Ahoj ségra..už som na ceste domov.Prídem asi o dva dni.Všetko ti vyrozprávam.Pa lubim :D. Hmm...aj keď mi v živote urobila veľa kríh, mám ju rada a veď uz aj tak musím, veď je to raz moja sestra.Aj keď je príliš ojašená a tupá.(xixi)Neodpísala som jej, veď o dva dni sa uvidíme a beztak nemám kredit.O chvíľu budem doma.Super.Najem sa.Pôjdem do sprchy a sadnem si pred televízor.Typická ja.Zrazu vysoké lampy na ulici zhasli.Fúkal vietor a lístie okolo mňa len šumelo.Rozbúchalo sa mi srdce a už som tušila že niečo nie je v poriadku.Počula som hlasy, ktoré sa ozývali spoza domu predo mnou.Niečo si šepkali ale neviem čo,nepočula som ich zreteľne ale vedela som že ich menej ako dvaja nie sú.Videla som čiernu siluetu nejakého chlapíka ktorý vyšiel spoza domu.O pár sekúnd sa priblížil o desať krokov.Už som mu videla do tváre.Bol bledý, mal krásne oči a širokú sánku.Mal úsmev na tvári.Bol tajomní.Ja som stála bez akéhokoľvek pohybu.Srdce mi búšilo a myseľ ako keby sa mi vypla.Len som sa dívala na toho chlapíka bez žmurknutia.
,, Ahoj, krásavica.Dúfam že si sa nezľakla,, ako sa mi prihováral, svetlá začli blykať.Ale keď skončil, opäť zhasli.Nemala som slov.Bála som sa a chcela som ísť domov.O chvíľu vyšli spoza budovy ďaľší traja chlapíci.Boli si veľmi podobný.Jeden ako druhý.Chlapík ktorý bol doteraz sám podišiel ku mne a natiahol ruku.Na líci som pocítila chlad.Rýchlo a ladne pribehli ostatný a chytila ma za ruky.Ja som len stála a nič som si nevšímala.Len chlad a nádherné oči chlapíka.Ako keby ma hypnotizoval.Tretí mi naklonil pomaly hlavu.Chlapík ma pobozkal a potom som len pocítila bolesť.Strhujúcu a nepríjemnú.Ako by ma bodali s nožom do toho istého miesta.Kričala som a v jednej sekunde som sa ocitla na chladnej zemi.Zvíjala som sa a tí chlapíci tam už neboli.Utiekli.Nechali ma tam.Bastardi!O pár hodín som padla do spánku.Prebudila som sa až ráno vo svojej posteli.Neviem ako som sa tam ocitla.Ale zázrak to byť nemôže.Ked som sa postavila,cítila som sa hrozne.Išla som do kúpeľne a v zrkadle som si na krku uvidela uhryznutie.Bolo to čudné.Nikdy som nič také nevidela.Keď som sa na seba pozrela, videla som veľké zmeny.Moja tvár,oči.Videla som v sebe toho chlapíka.Bola som bledá a oči som mala.. mala som ich ČERVENÉ!!!Zľakla som sa.Začala som všetko rozbýjať.Zrkalo.Skryňu.Posteľ.Všetko čo mi skrýžilo cestu.Mala som pocit, ze som zabyjak.Chladnokrvný zabijak.Bola som veľmi studená ako mraznička, a nahnevaná.Cŕŕn...cŕŕŕn... začol vyzváňať telefón.Ja som sa zastavila a pozerala naň.Ozval sa odkazovač a po pípntí odkaz.Asi pre mňa.No jasné že pre mňa.Pre koho iného preboha živého.Bola to Jennyfer.Aaach zas ona.Krava tupá. Rrrr... mala som hlad, a veľký.Otvorila som chladničku.Nuž, nič mi nebolo po chuti.Blé fuj ... aký humus.Ale niečo si musím dať.Tak som si vytiahla šunku že si ju nakrájam na chlieb.sss .. aau .. porezala som sa.. mňam, teda fuj ja jem krv.Ja neznášam krv! Ale chutí mi.Ježiši nieee! Ja som upír... áááá.

No..áno.Takto som sa ním stala.Ale život ide ďalej.Teraz lovím každé tri dni.Najlepšie na tom je, že som nesmrteľná.. a nemusím si variť.Viete čo je najlepšie na ľudoch.Oči.Hmm take dobré chrumkavé a čerstvé .. no a hneď po tom je srdce, žalúdok a črevá.A ako malinovka.Moč, teda ak je k dispozícií.(xixi)

Deň začínal ako každý. Ale tento bol výnimočný.Ráno ako vždy som si bola uloviť obed. Potom som s Jennifer šla na nákupy, pretože pred dvomi dňami Rodžer požiadal Jennifer o ruku a brať sa budú o mesiac.Musíme toho veľmi veľa zariadiť.Svadobné šaty, hostinu, poposielať pozvánky, zohnať kapelu, a iné veci okolo toho ako je výzdoba.Jennifer bola vždy unáhlená ako aj s touto svadbou.S Rodžerom sa nepoznajú ešte ani rok a už sa chcú zodobášiť.Po nákupoch Jennifer išla aj s Rodžerom za rodičmi.Ja som si išla sadnúť do najbližšieho Café.Objednala som si kávu.Veď čo iné by sa tu dalo robiť než nepiť kávu a čítať noviny alebo iné hlúposti pri ktorých človek stráca čas.O hodinu som šla domov.Poupratovala a ľahla som si na posteľ s tým, že dnes sa mi už nič nemôže stať a nikam nepôjdem.Odrazu som sa koži pocítila vánok.Ale veď okná som nemala nikde otvorené.Radšej som sa išla uistiť.Vstala som z postele a prvé kam som išla pozrieť je kuchyňa.Tá je najbližšie.Okno tam otvorené nebolo.U mňa v izbe tiež nie.V kúpeľni tiež nie.To by malo byť asi všetko.Aha nie ešte obývačka.Rýchlo som sa tam išla pozrieť.No tam bol vánok oveľa silnejší.Rýchlo som zavrela okno.Zapozerala som sa von na ulicu.Videla som dievčatko ako sa hrá s bábikou.Ale čo na tom.Otočila som sa a v tom som vykríkla.Predo mnou stál chlapík.Ten chlapík ktorý ma premenil.Ten hnusný bastard, ktorý dišiel a nechal ma tam.
,,Ahoj.Ja som Rick.Dúfam že som ťa nevyľakal.Haha,,
Nič som nehovorila.
,, Som len zvedavý ako sa ti darí v tvojom novom živote,, hovoril to tak chladno a panpvačne.Mal chrapľavý hlas a to bolo nepríjemné.
,,Myslel som si že to nebudeš zvládať.No ty si úplne kludná.Chcel som ti nechať aj pokyni.Ale vidím že ich nepotrebuješ.Nevadí.O to lepšie. ,,
,,Ty sviniar!,,odvrkla som.
,,Hmm...,,
,,Nechal si ma tam ležať na studenej zemi.Ani si sa neobťažoval mi pomôcť.Len tak si si odišiel.Ako by sa nič nestalo.!,,
,, A potom vieš ako si sa dostala do postele?Kto ťa tam odniesol?!,,v očiach som mu videla hnev.Asi to nečakal.
,,Nie.Neviem.Určite ma tam odniesol nejaký ochotný človek! Narozdiel od teba RICK!,,
,,A odkiaľ by mal kľúče?!,,
,,Neviem.Možno to bola majiteľka domu.Ha..,,
,,Nemyslím.Tak neskoro večer...,,znelo to ako keby uvažoval ale v skutočnosti si robil zo mňa srandu.Sviniar.,,.. pozri uľahčím ti to.Určite to nebol človek, ktorému buši srdce.,,No sná´d si nemyslí že to bol on.No jasné po tom ako ma tam nechal?Nie neverím.
,,Bol som to ja.Predsa ťa tam nenechám do rána ležať.,,
,,Ou.Tak ďakujem za záchranu ale teraz VYPADNI!,, oči som mala červené od hnevu.
,,Ale ale...naša novorodená mí hnev chrrr,,novorodená?Aká novorodená?Čo to je preboha za výraz?

Nechvíľu som si myslela že tomu šibnutému upírovi menom Rick preskočilo.No potom čo mi povedal sa mi všetko v hlave upratalo.
,,Novorodený znamená nový upír.Ako keby si sa narodila znovu ale v inom svete,, vysvetľoval to tak .. tak normálne a kľudne.Ako keby nebol ani upír.No ja som sa na neho hnevala stále.,,všetkých nových upírov voláme novorodený.Novorodenný upíri sú stále hladní,agresívny ale u teba to je iné.,,
Chr.No ďakujem.Ešte mi povedz že nie som normálna a skočím po tebe ty hňup!
,,Hm hm hmm...čo ti to v tej hlave behá,,čo? nič!
,,Akože nič?!Máš veľmi zvláštne myšlienky.Neviem sa sústrediť.Upokoj sa!,, Ja? Ja sa mám upokojiť?!
,,Áno ty!,, povedal to tak vynervovane že ma to naštvalo a už som to nevedela zvládnuť.Udržať v sebe hnev tak veľký nie je ľahké a to ešte pre upíra je ťahšie.Oči mi zableskli červenou farbou a skočila som po ňom.
,,Skončiš v pekle ty sviňiar!,,vypŕskla som to naňho tak zúrivo.Ach .. Kúsala som ho do krku.teda aspoň som si to myslela.Keď ma hodil na posteľ ostala som nehybná.Ale chcela som naňho znova skočiť.Nevšimla som si na ňom žiadnu ranu.Ani najmenší škrabanec.Prečo som mu nič neurobila?Nie som dosť silná?Veď som hrýzala čo najsilnejšie.Pozeral sa na mňa a o chvíľu vypŕskol ,,nabudúce sa nenamáhaj cicuš.Ahoj, ešte prídem.,, odišiel.Konečne!
,,A žiadna CICUŠ!,, zkrýkla som ale on ma už určite nemohol počuť.Nikde som ho nevidela.Keď som sa poobzerala okolo seba.Videla som len veľkú spúšť.Ako by tu padla nejaká atomovka alebo niečo podobné.No je čas to rýchlo poupratovať lebo určite o chvíľu príde Rodžer s Jennifer a keby toto uvideli...

Tak...a je to.Dom je čistý a môžem ísť variť.V tomto mám výhodu.Aj keď som upír variť viem a to dosť rýchlo.Aspoň na niečo je to dobré byť upírom.O po hodinku prišla sestra aj so snúbencom.Najedli sme sa, ja som sa podozvedala nové veci.A išli preč lebo o dva dni odchádzajú do Talianska.Konečne budem mať pokoj.Ale to som si len myslela.Keď odchádzali, Jennifer mi podala akýsi papierik.
,,Alice, tu máš napísané všetko čo máš vybaviť.Prepáč že ťa tým zaťažujem ale prosím vybavýš to?,,
,, No jasné.Aj tak by som nemala čo robyť.Pre teba všetko,, usmiala som sa a odyšli.
,,Ďakujem.,,
No šak dobre.Nemusíš mi ďakovať ty krava.Aby si vedela nerobím to z lásky.Pre teba som nikdy nič nerobyla z lásky.No...nič.Už keď som to sľúbila.Jaaj konečne sama.Ľahla som si na posteľ a konečne som sa uvoľnila.
,,Ahooj.,, ale nie už zase?!
,,Tak som si povedal že ťa ešte navštívim.Vieš,aby si neostala sama.Ale nechcel som sem vtrhnúť keď tu bola tvoja sestra.,,
,,Priveľa rozprávaš.Nevieš byť chvíľu ticho?!,,
,,Aaa...hmm...nie.Heh,,
Ach bože to tu mám zase vydržať s ním?
,,Prečo si zasa prišiel?,,
,,Nudil som sa.A občas musím navštíviť našu novorodenú.,,
,,Ale už si tu dnes raz bol!,,
,, To nevdí cicuš.Buď kľudná a nevšímaj si ma.Ako keby som tu nebol.hm?,,
,,Fuu...tak pozri.Ja ťa v mojom dome nepotrebujem.A nehovor mi cicuš!,, tak toto ma vytáča.Čo si ten arogantný hnusný idiot o sebe myslí? Že si sem môže vtrhnúť len tak bez zaklopania ako do svojho a byť tu aj bez povolenia?!
,,Ale ale...cicuš, cicuš, cicuš.,,
Tak toto ma už vynervovalo.
,,Ty mi nebudeš hovoriť CICUŠ!,, Vrhla som sa naňho ako šelma.No nestalo sa to čo som čakala.Na prách som pocítila niečo čo som nepocítila ešte nikdy.Jeho pery.Chladné ale pritom také jemné.Páčilo sa mi to ale pritom aj nie.Odtrhla som sa od neho.
,,Čo to robíš?! Si normálny?! Len tak ma pobozkať!,,
,,Ľúbim ťa.,, ah...čo?čo to práve povedal? Že ma ľúbi? c...no nie je práve najškaredší, ale hmm...
Jeho krásne dokonalé líca sa začervenali.Bol ako bábika.Tak bezchybný a nádherný.Ja som si pri ňom pripadala ako ježibaba.
,,Ach.Rick.Prečo?Ako?..Veď sa sotva poznáme.,,
,,Ja ťa poznám veľmi dobre.Preto som si ťa aj vyhľadal a premenil.Chcel som byť naveky s tebou.Alice.Ľúbim ťa.,,
,,Rick.Musím o tom popremíšlať.Dobre?,,V skutočnosti je veľmi milý.Naňho sa to ani nepodobá.Zhasla som svetlá.Ľahol si vedľa mňa.Prichúlil si ma.Bolo to príjemné byť vedľa niekoho.Cítila som že som v bezpečí.Možno nakoniec nie je taký zlý.

Keď som sa ráno zobudila Rick vedľa mna nebol.Cítila som vôňu omelety.Mňam , tú milujem.
,,O dobré ránko.Nech sa páči.,,
,,Jej.Rick.Ďakujem že si si dal námahu ale ja nejem ľudské jedlo.Zabudol si?Ja som upír.,,
,,Ach,Prepáč.,,
,,No.Rick.Nemali by sme ešte takto byť.Je to moc rýchle.Nemôžeš byť u mňa, hovoriť mi že ma ľúbiš a podobné veci.Chápeš?,,
Bol ticho.Znehybnel.Ako by ho to ranilo.Nemyslela som si že ho to takto vezme.
,,Ďakujem za jedlo a že si bol taký ochotný.Ale teraz už vážne musíš ísť.Ahoj.,,Nechcel sa pohnúť.Stál ako kameň.O chvýľu sa prebudil a pohol sa.
,,Aha.No.Dobre.Idem.Ahoj.,,
Išla som otvoriť dvere.
,,Rick ja o tom popremýšľam.Zatiaľ môžeme chodiť spolu von ako kamaráti.Ale aby si tu nebol stále.OK?,,
,,Dobre.Tak ja sa ti ozvem.,,
V zlomku sekundi som pocítila na perách opäť tie chladné pery.
,,A žiadne pusinkovanie jasné?!,, Tak ale toto ma už trošku dráždilo.
,,Ok. Žiadne pusinky.A ani také malé?,,
,,NIE!! Vypadni!,, Fakt ma uz sral.
,,Dobre dobre.Čau,,
,,Ahoj,,
Zabuchla som a končne som bola šťastná.Išla som si ešte ľahnúť.Sama.Strašná otrava.Zaspala som rýchlo.Aspoň som na nič nemyslela.

Zobudila som sa o pol hodinu neskôr ako som zaspala.Najskôr som sa uistila či tu nesmrdí ten hnusný zamilovaný upír.Fu...vzduch čistý.Dostala som hlad.Už dva dni som nelovila.Je načase vyraziť do ulíc.
Hmm... ale koho si ulovím.Aha, tam je nejaký bezmocný bezdomovec.Jemu to nebude vadiť ak bude na obed.
Dobre.Brucho mám plné.Keď som prišla domov, ustlala som posteľ.Fuj, strašný pach.Otvorila som okná do korán a išla som sa pozrieť do kuchyne.Na stolíku bol nejaký lístok.Bože, Jennifer mi ho podala.Do riti.